Layne Staley (1967 - 2002)   † 34 let

Stál pri zrode jedného z historicky najvýznamnejších rockových subžánrov všetkých čias. Hudobné hnutie grunge dalo tomuto svetu percentuálne malú, avšak kvalitou svojej hudby nesmierne hodnotnú hŕstku skvelých hudobníkov, ktorých charakteristickým poznávacím znakom bol okrem takmer neobmedzeného talentu aj veľký sklon k sebadeštrukcii. Layne Staley je toho knižným príkladom. Spevák mimoriadnych kvalít, disponujúci jedným z najdokonalejších rockových hlasov, aké kedy svet počul. Ľuďom pri počúvaní jeho drsno-nežného kvílivého hlasu plného bolesti a prežitého utrpenia dodnes naskakujú zimomriavky po celom tele. Žiaľ, jeho hudobná legenda ide ruka v ruke s tragickým a odstrašujúcim príkladom pre nás všetkých. Jeho smrť vošla do dejín ako najdlhšia samovražda na svete.

Layne bol od malička inrovert, inklinujúci k umeniu. Matka a nevlastný otec ho vychovávali v myšlienke scientologistického náboženstva, ale Layne náboženstvo odsudzoval, nikdy žiadne neprijal a v dospelosti sa stal jeho otvoreným kritikom. Zmyslom celého jeho života sa od najútlejšieho detstva stala hudba. Miloval Black Sabbath, Deep Purple, Judas Priest, Van Halen a najmä myšlienku slobodného a ničím neobmedzeného vyjadrovania svojej životnej filozofie prostredníctvom hudby. Hudobné skúsenosti zbieral od dvanástich rokov, kedy skúšal šťastie od jednej amatérskej kapely k druhej. Veľkým paradoxom je, že budúci veľký spevák nemal o svojich mimoriadnych speváckych schopnostiach ani poňatia. Hral na bicích, pretože v tom videl svoju budúcnosť a myslel si, že práve v tom tkvie zmysel jeho života. Až kým ho zopár, pre nás úplne bezvýznamných, ľudí nepočulo spievať.

V roku 1985 vznikla v Seattli kapela Sleze so začínajúcim spevákom menom Layne Staley. Od nej je už len krôčik k fenoménu s názvom Alice in Chains, ktorý väčšina z nás tak dobre pozná. Layne na jednej párty náhodou natrafil na svojho budúceho parťáka, Jerrryho Cantrella, a z tohto stretnutia vznikla kapela, ktorá položila základy kultového žánru grunge. Jerry Cantrell, v tej dobe značne demotivovaný a životom ťažko skúšaný gitarista a príležitostný spevák, znenazdania našiel to, čo podľa svojich vlastných slov celý život hľadal. Layne mu okrem šance splniť si svoj hudobný sen ponúkol svoj skromný domov a priateľstvo na celý život. Alice by však neboli tým, čím boli bez dodnes aktívneho bubeníka Seana Kinneyho a charizmatického kučeravého basgitaristu Mikea Starra. Títo štyria veľmi pohľadní chlapci bez extra odvážnych ambícií a možno len so snahou zarobiť si pár dolárov na živobytie sa z noci na deň stali hviezdami dovtedy takmer neprebádaného rockového žánru.

Hneď  prvý song Alice in Chains s názvom „We Die Young“, ktorý je akýmsi predskokanom ich prvého štúdiového albumu „Facelift“, zaznamenal úspech nebývalých rozmerov. Najviac zo všetkého zarezonoval, ako inak, Layneho spev. Videoklip k tomuto songu nijak nezaostáva a je jasné, že producent klipu musel byť jednoducho veľký vizionár (drvivá väčšina hudobných videoklipov Alice in Chains sa vyznačuje na tú dobu veľmi vysokou kvalitou). Layne prekvapil svojím zrelým profesionálnym speváckym prejavom, jeho drsný, ale melodicky dokonale ovládaný hlas je čímsi úplne nevídaným. Svoju intonačne ovládanú hlasovú silu akoby ťahal na povel z päty či iných častí svojho tela. Jeho hlas pripomína spievajúcu motorovú pílu, ktorou by sa človek nechal s rozkošou rozrezať.