Ruský režisér Grigori Kozincev je u nás známy predovšetkým svojimi poslednými adaptáciami klasika Williama Shakespearea. V dobe, kedy ich natáčal, však už mal za sebou úspešnú kariéru revolučného režiséra.
Filmy prvého tvorivého obdobia, ktoré trvalo až do konca vojny, natáčal spolu s Leonidom Traubergom. Patria sem také snímky ako PLÁŠŤ (1926) alebo NOVÝ BABYLON (1929), či trilógia o Maximovi. Vo všetkých sa zväčša snažili o experimentálny prístup, čo naznačuje aj celoživotná spolupráca s avandtgardným hudobným skladateľom Dmitrim Shostakovichom. Po rozchode s Traubergom (1945) Kozincev akoby chvíľami tápal, čo sa prejavilo aj na dvoch neveľmi prijatých filmových životopisoch, ktoré v tom období natočil. Skutočný vrchol kariéry predstavujú až jeho adaptácie literárnej klasiky.
"V Donovi Quijotovi sa režisér vrátil na hlavnú scénu svetového umenia," písala o ňom vtedajšia kritika. DON QUIJOT (1957) pre neho skutočne predstavoval znamenitý návrat k filmovej réžii. Dosiahol ním celosvetový úspech. Ďalšie snímky HAMLET (1963) a KRÁĽ LEAR (1971) sú považované za jedny z najlepších filmových prepisov týchto diel vôbec. Oba filmy pôsobia na diváka svojou strhujúcou, no zároveň tiesnivou atmosférou. Za Hamleta získal v roku 1965 Leninovu cenu.
Kozincev vždy patril medzi režisérov, ktorí sa snažia skĺbiť vysoké umelecké nároky s morálnym posolstvom. Zároveň však patril medzi tých pár, ktorým sa to darilo bez ujmy na kvalite. Nielen to sú dôvody, ktoré ho vyniesli medzi ruskú a svetovú režisérsku elitu.