Carter Burwell 68 let

"Každý film, ktorý sa na tú temnejšiu stránku života, ktorou je smrť, pozerá s humorným nadhľadom, je mi nesmierne blízky."

Kým však boli Burwellovi otvorené dvere do Sierry bratov Coenovcov, musel podstúpiť inú odyseu. Podobne, ako drvivá väčšina filmových skladateľov, ani jeho by v mladosti ani vo sne nenapadlo, že sa raz bude živiť týmto "remeslom". Hoci boli preňho Barryho kompozície pre agenta 007 už v dvanástich rokoch srdcovou záležitosťou a hra na klavír predstavovala súčasť jeho každodenného pobytu v obyvačke svojich rodičov, mladý Burwell sa chcel profesionálne venovať výhradne grafickej tvorbe a kresleniu. Tento sen sa mu napokon aj podarilo zrealizovať, keď hneď po graduácii na Harvardskej univerzite začal pracovať ako animátor nezávislých kreslených filmov. Inkriminované aktivity, zahrňujúce tiež návrhy reklamných skíc, digitálneho spracovávania obrazu alebo dokonca spoluúčasť na tvorbe japonského animáku The Lensman v Tokyu sa preňho stali na dlhé roky primárnym chlebodárcom.

Popri tom však samozrejme neostal nič dlžný láske k hudbe a v druhej polovici sedemdesiatych rokov sa viezol aj so svojou kapelou po manhattanských nočných kluboch na vtedajšej punk-rockovej vlne. Tam, kam ho kedysi vtiahol John Barry, mu teraz robili sprievodcu Brian Eno, Roxy Music a predovšetkým jeho najväčší idol Iggy Pop. Ako sám povedal, nebyť Iggyho koncertu ešte počas štúdií na Harvarde, nikdy by sa z neho nestal muzikant. V ich hudbe, ktorá ho fascinovala čiernym odtieňom humoru, vnútornou surovosťou a chladnosťou a v Enovom prípade tiež istou formou intelektualizmu a experimentalizmu s hudobnými postupmi, začal postupne nachádzať sám seba. Začal v nej nachádzať niečo nesmierne blízke, niečo, čo mu napokon otvorilo dvierka do Sierry rovnako cítiacich bratov Coenovcov a tým i do sveta filmovej hudby. Stalo sa tak v roku 1984, počas jedného z klubových vystúpení jeho kapely, kde si ho všimol zvukový strihač ich filmového debutu Blood Simple. Slovo dalo slovo, Coenovci prikývli a Burwell mal pred sebou prvú filmovú zakázku. O tom, ako bola dvojica s jeho prácou spokojná a nakoľko sa v nej sám Burwell vynašiel, už hovorí história.

Excentrická, avantgardná, znepokojujúca, a nikdy nenechávajúca diváka relaxovať – tak by sa dala charakterizovať hudba, ktorou sa predstavil širokej filmovej obci a ktorá sa neskôr stala jeho hlavným poznávacím znakom. Striktné prechody medzi krkolomne skombinovanými žánrami sú preňho často rovnako silným vyjadrovacím prostriedkom, ako samotné ústredné melódie. Tie sú v jeho kompozíciách krátke, jednoduché a vždy majú vyhradené pole pôsobnosti iba na miestach, kde sú vyslovene nevyhnutné. Žánrová pestrosť a rôznorodosť jeho hudby zahŕňa často až kombinovanie jazzu a heavy metalových elektrických gitár s nežnými akustickými gitarami, piánom alebo sláčikmi. A práve pre túto nejednoznačnosť a guráž, lámať bariéry konvenčných postupov, vie vo svojej hudbe jedinečným spôsobom vyjadriť kontrast medzi obludnosťou a ľudskosťou, humorom a smútkom a životom smrťou. Jedinečne v tom zmysle, že týmto kontrastovaním nevzbudzuje strach, ale naopak zvláštny druh sympatií. Presne tých sympatií, ktoré oddane prechovávame k filmom bratov Coenovcov (ďalej Raising Arisona, Miller's Crossing, Barton Fink, The Hudsucker Proxy, Fargo, Big Lebowski, O' Brother Where Art Thou?, The Man Who Wasn't There).