Alex North (1910 - 1991)

Alex North – pozabudnutý velikán, ktorý vniesol do filmovej hudby inovatívne, dovtedy nepoužívané prvky a ktorého snaha sa nikdy nedočkala patričného uznania. Aký bol teda jeho život?

Skladateľskú kariéru odštartoval na začiatku 2. svetovej vojny. Ako kapitán americkej armády skladal hudbu do zábavných relácií pre hospitalizovaných psychiatrických pacientov. Okrem toho na žiadosť Úradu vojenských informácií pracoval na hudbe pre asi 80 propagačných dokumentárnych filmov oslavujúcich úspechy americkej armády, často nakrúcaných významnými hollywoodskymi režisérmi (John Ford, Frank Capra...). Po vojne písal hudbu pre divadlo a koncerty.

K filmovej hudbe sa North dostal s nástupom novej generácie amerických skladateľov, ktorých hudobný jazyk so sebou priniesol väčšiu mieru disonancie a atonálnosti vychádzajúcu z avantgardných hudobných smerov, nevyhýbajúc sa pritom jazzu alebo popu. Zlomovým je pre neho rok 1951, kedy zložil vôbec prvú jazzovú hudbu pre film ELEKTRIČKA DO STANICE TÚŽBA, vyznačujúcu sa disonantným štýlom zámerne sa pohybujúcim na hrane medzi populárnou hudbou a modernizmom. Značného obdivu sa toto dielo dočkalo aj u Milesa Davisa. SMRŤ OBCHODNÉHO CESTUJÚCEHO z rovnakého roku má tiež jazzový základ vychádzajúci z jeho skoršej koncertnej tvorby pre rovnomennú divadelnú adaptáciu. Hudba k obom filmom znamená aj jeho prvé oscarové nominácie.

Hoci sa vždy vyhýbal prácam na veľkých filmových eposoch, v prvej polovici 60. rokov pracoval hneď na troch takýchto dielach, pričom za každé z nich bol nominovaný na Oscara. Prvým z nich bol SPARTAKUS Stanleyho Kubricka, ku ktorému dostal na zloženie hudby celý rok, počas ktorého sa podobne ako Miklós Rózsa v prípade Ben Hura, venoval štúdiu rímskej hudby. Napriek tomu bol výsledok výrazne odlišný od prác Rózsu alebo Alfreda Newmana, bol viacej disonantnejší a tým menej konvenčný, takže narúšal zvyčajné zaužívané skladateľské postupy. Pre KLEOPATRU – v tej dobe najdrahší film všetkých čias – zložil viac než tri hodiny hudby napísanej pre veľký orchester so širokou paletou bicích nástrojov, súborom saxofónov a altových fláut. Posledným dielom je historická dráma líčiaca neľahké osudy Michelangela počas prác na výzdobe Sixtínskej kaplnky nesúca názov V SLUŽBÁCH PÁPEŽA, nakrútená už v dobe úpadku žánru. Výsledná partitúra inšpirovaná hudbou renesancie nebola len čisto Northovým dielom, ale hudbu pre úvodný 15-minútový dokumentárny prológ dal skladateľ zložiť mladému Jerrymu Goldsmithovi. Aj vďaka jeho pričineniu sa Goldsmith už na začiatku svojej kariéry etabloval medzi popredných a vyhľadávaných skladateľov filmovej hudby. Dlhoročné priateľstvo medzi týmito dvomi hudobníkmi a obdiv k Northovej práci sa u Goldsmitha prejavilo vydaním celej rady jeho soundtrackov, ktoré on sám dirigoval (Viva Zapata!, V službách pápeža, Kto sa bojí Virginie Woolfovej?...).