Roger Vadim (1928 - 2000)

Roger Vadim (vlastným menom Roger Vadim Plemiannikov, nar. 26.1.1928 v  Paríži) – pre mnohých nebezpečný voľnomyšlienkár, pre iných sexista a bohém s nehanebným postojom k ženskej existencii alebo aj bezškrupulózny nemravník, znevažujúci podstatu pravej lásky. Je množstvo spôsobov, ako vnímať život a umeleckú tvorbu jedného z najlepších a zároveň najkontroverznejších režisérskych fenoménov 20. storočia. Jedno je však isté, Roger Vadim do bodky splnil to, čo si ako veľmi mladý muž zaumienil – neodišiel z tohto sveta ako bezvýznamný a už vôbec nie ako zabudnutý muž.

Prvých deväť rokov svojho života prežil Vadim v relatívnom blahobyte. Jeho otec pôsobil ako konzul v Egypte a na strednom východe, vďaka čomu rodina často cestovala. Ich finančná situácia sa drasticky zmenila po tom, ako Vadimov otec pri bežných raňajkách dostal infarkt a zomrel priamo pred jeho očami. Rodina zostala bez prostriedkov a znenazdajky sa ocitla na hranici chudoby. Vadim vo svojich memoároch rád a veľmi často velebil obrovskú životnú silu jeho matky, ktorá sa hrdo postavila neľahkému osudu a stala sa mu vzorom, aký by u nikoho iného nenašiel. Vrátili sa späť do Francúzska, kde sa jeho matka angažovala v protifašistickom odboji a spolu s dospievajúcim Vadimom pomáhali Židom a iným, Hitlerovým režimom prenasledovaným, ľuďom.

„Počas okupácie som robil to, čo mi robilo radosť a dávalo môjmu momentálnemu životu akýsi nový rozmer. S mamou sme u seba schovávali Židov, komunistov, partizánov, ale aj takých, ktorí sa jednoducho snažili uniknúť brutálnej tlame všadeprítomného fašizmu a pomáhali sme im dostať sa do neutrálneho Švajčiarska. Vojna zmenila môj pohľad na svet. Zažil som špinu a videl zverstvá, ktoré veľmi negatívne ovplyvnili moju existenciu až do chvíle, kým som si nenašiel svoj vlastný spôsob, ako s tým hnusným svinstvom vybabrať.“ Takto opísal Vadim svoje pocity z vojny v jednom z mála obsiahlych interview v čase, keď sa už pomaly lúčil so životom.

Po oslobodení sa Vadimova rodina usadila v Paríži. Z Vadima sa stal typický parížsky bohém. Vo víre rôznych pozemských radovánok sa snažil zabudnúť na zlo, ktoré zažil. V sedemnástich zmaturoval, nemal však žiaden konkrétny životný cieľ. „Túlal som sa ulicami Paríža, vo vrecku som nemal jediný frank, napriek tomu som nepreložil ani slamku, aby som si zarobil aspoň na lístok do kina. Podvedome som vedel, že nie som na fyzickú prácu stvorený, že na mňa čaká čosi iné!“ Najprv si myslel, že bude diplomatom po otcovi alebo spisovateľom po matke. Zahorel však láskou k divadlu a tá ho už nepustila. Takmer okamžite sa zžil s nezávislou komunitou mladých hercov zo štvrte Saint Germain, ktorí sa stali jeho umeleckou inšpiráciou a zároveň priateľmi, s ktorými trávil všetok svoj čas. Začal sa venovať písaniu scenárov a nakrúcaniu amatérskych filmov, v ktorých sám vystupoval. Čoskoro sa stal vodcom mladých predstaviteľov existencializmu a známou osobnosťou, ktorá svojím šarmom a umeleckou intuíciou zaujala novinárov. Jeho amatérske filmy mali úspech a meno Vadim sa stalo synonymom ctižiadosti a perspektívy.