Mario Nascimbene (1913 - 2002)

„Nikdy som nedovolil, aby ma komerčné požiadavky kinematografie a televízie donútili k používaniu tradičného hudobného výrazu a vždy som zatvrdene hľadal možnosť neustáleho experimentovania.“

Hudobné vzdelanie získal na konzervatóriu Giuseppe Verdiho v Miláne, kde vyštudoval skladbu a dirigovanie. Po získaní diplomu sa venoval komornej hudbe a baletu. K filmu sa dostal na začiatku 40. rokov s nástupom generácie tvorcov talianskeho neorealizmu. Po úspechu snímky L'AMORE CANTA sa rozhodol pre dráhu skladateľa filmovej hudby, v ktorej zotrval 50 rokov a zložil hudbu pre takmer 300 filmov. Jeho práca bola cenená pre svoj kompozičný štýl a revolučné inovácie v zapájaní neorchestrálnych nástrojov do hudby. V oceňovanom filme režiséra Giuseppe de Santisa RÍM O JEDENÁSTEJ HODINE sa rozhodol zakomponovať do hudby zvuky z každodenného života ako tikot hodín, zvuk zvončeka na bicykli alebo hluk písacieho stroja. Keď sa pozitívny ohlas na jeho tvorbu doniesol až za oceán, netrvalo dlho a ako jeden z prvých talianskych skladateľov dostal pozvanie pracovať v Hollywoode.

Okrem žánrovo rozdielnych filmov akými boli romantická komédia BOSONOHÁ KONTESA alebo vojnová dráma ZBOHOM, ARMÁDA, stojí za povšimnutie v tejto etape tvorby jeho zameranie na hudbu k historickým veľkofilmom, žánru, ktorý vtedy zažíval vlnu filmárskeho aj diváckeho záujmu. Nezabudnuteľné, aj keď konvenčné sprievody zložil k filmom ALEXANDER VEĽKÝ v hlavnej úlohe s Richardom Burtonom, VIKINGOVIA s Kirkom Douglasom a Tonym Curtisom a ŠALAMÚN A KRÁĽOVNÁ ZO SÁBY, kde hrali Yul Brynner a Gina Lollobrigida. Všetky tieto diela však spája jedna skutočnosť; tá, že napriek zvučnému obsadeniu sa medzi silnou konkurenciou nevedeli dostatočne presadiť a stali sa skôr menej známymi zástupcami žánru. BARABÁŠA, ktorý síce vznikol v dobách výpravných eposov ako „Ben-Hur“ alebo „Kráľ kráľov“ je do tejto skupiny možné radiť len z hľadiska formy, inak je toto dielo skôr existencionálne-filozofické. Nascimbene tu pracuje s úspornými hudobnými prostriedkami a ani v niekoľkých veľkolepých momentoch sa nepribližuje k dielam Miklósa Rózsu alebo Alfreda Newmana. V partitúre sú hojne zastúpené disharmonické zvukové efekty na zvýraznenie psychológie a duševnej rozorvanosti hlavného hrdinu.

Po tom, čo zákazku na hudbu k „El Cidovi“ prenechal Rózsovi, našiel si novú oblasť špecializácie – podujal sa zložiť hudbu k prehistorickej sérii, nakrútenej v „pravekej reči“ britskou spoločnosťou Hammer, známejšej skôr svojimi gotickými horormi. Hudba k filmom MILIÓN ROKOV PRED KRISTOM (1966), KEĎ DINOSAURI VLÁDLI SVETU (1970) a ZABUDNUTÍ TVOROVIA (1971) sa celá nahrávala v Ríme a obsahuje orchestrálne pasáže aj primitívne zvuky a ruchy (búchanie kameňov...), ktoré zodpovedajú zvukovej kulise praveku. Pre prvý z uvedených filmov dosiahol archaického zvuku rímskeho pochodu pre veľký dychový orchester tým, že skladbu nahral v dvojnásobnom tempe a zvukár ju potom pustil polovičnou rýchlosťou. Od 80. rokov postupne redukuje svoju prácu pre film a ako lektor sa venuje seminárom a prednáškam zameraným na filmovú hudbu. Výnimkami sú práce na vzdelávacích a dokumentárnych filmoch ako „Vietor a láska“ o živote talianskeho sochára Giacoma Manzú, uvádzaného na 50. ročníku filmového festivalu v Benátkach alebo „Modrý delfín“ z roku 1990 režiséra Giorga Mosera.