Rudolf Sloboda (1938 - 1995)

„Odmalička škaredý, stále akýsi čudný. Takýto žltý škaredý chlapček má stále škaredé vlasy; vzadu žlté, vpredu bieložlté.“

Za svojho života napísal vyše dvadsiatku románov (Narcis, 1965; Rozum, 1982; Uršuľa, 1987; Krv, 1991) nasiaknutých životnou skúsenosťou, ktoré v brilantnom rozprávačskom tóne vykresľujú dramatické osudy hrdinov zmietajúcich sa vo vzťahoch, čeliacich žiarlivosti, násiliu a osamelosti, hľadajúc zmysel života. Životné peripetie Rudolfa Slobodu sú popretkávané jeho nekonečným súbojom s alkoholizmom a jeho opätovným liečením sa z neho, i búrlivými vzťahmi s okolím.„Keď vyrastie pije. Pije a bije deti, ženy, ženy a ich matky, svokry a švagrov. Pije a jedáva kôrky a lieky a tára a háda sa so susedmi a stále je chorý a šuchnutý blázon a príbuzní sa ho chcú nejako zbaviť, chcú ho otráviť potkaním jedom.“

Okrem prozaickej tvorby má Sloboda na svojom konte aj básnické zbierky a taktiež scenáre k filmovým i divadelným hrám. V rokoch 1972 – 1984 bol dramaturgom v Slovenskej filmovej tvorbe. Nezmazateľne sa zapísal ako scenárista a dramatik divadla Astorka Korzo '90 (ARMAGEDON NA GRBE, 1993; MACOCHA, 1995). Z filmovej tvorby možno spomenúť scenár k dráme KARLINÉ MANŽELSTVÁ (1980) a psychologickú drámu DUŠIČKA (1995) líčiace manželstvo s duševne chorou ženou. Sloboda sa na filmovom plátne mihol i ako herec (v role spisovateľa), napríklad vo Fajnorovom filme SEN – JAMA VO MNE (1992), Šulíkovom Všetko, čo mám rád (1992), a v TV Filme ALBERT, ALBERT (1994).„Žltý odporný chlapček, škaredší ako matka a otec a babky a dedkovia, tento hrdina svojej vlastnej beletrie, slovenčiny a jazyka a syntaxe, fenomenológie a kozmu, tento mravec, majiteľ kisne, tesne pred smrťou stále žltý a rovnaký.“

Rudlof Sloboda spáchal 6.10.1995 samovraždu obesením vo svojej „chatke“ v Devínskej Novej Vsi. Peter Pišťánek zhodnotil Slobodovo celoživotné dielo slovami: „Sloboda bol geniálny, nedocenený poviedkár formátu Čechova, Forsytha alebo Hemingwaya.“„Nakoniec Boh, veľký, živý, žltý ako chlapček, sám Chorvát, lebo taká je božia národnosť, si ho vezme do náručia a privinie na svojej monoteistickej hrudi (kedysi Jahve!), stisne ako brata a svoje dieťa a syna, zamrví ním, zamotá ho, ničí, drví ako mravca...“ (citáty Rudolfa Slobodu: Krátky životopis pre vlastnú potrebu, 1992)